100 rokov od narodenia príliš zvedavého Američana

Autor: Daniel Rabina | 5.1.2014 o 16:11 | (upravené 6.1.2014 o 11:19) Karma článku: 12,97 | Prečítané:  12204x

„Ať tlampač z Wall Streetu vyráží dál svoje smrtonosné skřeky, nevysuší to naše řeky! Zpívám si, stoje na stráži, zpívám spěv míru!" Úryvok zo záverečnej reči štátneho prokurátora Josefa Urválka na hlavnom pojednávaní pražského procesu s Williamom N. Oatisom dňa 3. júla 1951.

William Nathan OatisWilliam Nathan Oatis

 

 

 

 

 

4.januára 2014 uplynulo 100 rokov od narodenia Williama Nathana Oatisa, začiatkom 50.rokov minulého storočia pražského dopisovateľa americkej tlačovej agentúry Associated Press (AP). Jeho meno je verejnosti menej známe ako mená Rudolf Slánsky, Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Ján Vojtaššák či Milada Horáková, no nemalo by ostať zabudnuté. Príbeh cudzinca, ktorý sa stal obeťou vlastnej novinárskej zvedavosti, ale aj faktu, že bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, je v sérii komunistických procesov svojim zvráteným spôsobom unikátny. William N.Oatis sa stal nedobrovoľným hercom v zrkadlovej Stalinovej hre, ktorý honom na „amerických špiónov vo východnom bloku" reagoval na paralelne prebiehajúcu antikomunistickú poľovačku v USA. Otázkou je, či si bol Oatis pri svojom príchode do Prahy v roku 1950 vedomý krehkosti ľadu na ktorý vstupuje. Kasting na obsadenie dokonalej monsterinscenácie v réžii JUDr.Urválka a spol. sa práve začal. A Oatis so svojou minulosťou a patričným profesionálnym vybavením bol ideálnym adeptom na jednu z hlavných postáv.

Diagnózou prehnanej zvedavosti trpel Oatis odmalička. Už počas dospievania v meste Marion (štát Indiana) bol známy ako extrovertný knihomoľ, ktorý sa okrem trávenia času v miestnej knižnici rád zapájal aj do diskusných a dramatických krúžkov. Logickým vyústením jeho záujmov boli prvé redaktorské zamestnania v miestnych novinách Marion Leader-Tribune a Marion Chronicle. V roku 1937 sa Oatisovi splnil veľký sen, pre jeho „pražskú story" priam osudový. Ako perspektívny novinársky káder nastupuje do pobočky agentúry Associated Press v Indianapolise, kde pôsobí až do roku 1942 kedy vstupuje do armády na pozíciu vojnového dopisovateľa v Tichomorí. V roku 1946 opäť zaklope na dvere AP, tentokrát v New Yorku. Po dvoch rokoch je vyslaný do Londýna, kde sa žení s Laurabellou Zackovou. Agentúra pre Oatisa pripraví ešte väčšiu výzvu a tou je ponuka na vedenie pražskej pobočky. Praha má pre AP strategický význam, ide o najvýchodnejšie mesto s ktorým sa dá spojiť pomocou diaľnopisu. Preto má aj funkciu tranzitnej centrály, zhromažďujúcej agentúrne správy z Moskvy, Varšavy či Budapešti. Nečudo, že pražská AP a s ňou aj samotný Oatis bola tŕňom v oku paranoidných komunistických pohlavárov. Píše sa rok 1950 a Oatisov príbeh Made in Czechoslovakia sa môže začať...

Oatis sa po príchode do Prahy pustil do práce plnou parou. Laurabella odchádza domov do Minnesoty, preto Williamovi nebráni nič v tom, aby všetok čas využil na potvrdenie povesti usilovného a zvedavého dopisovateľa. A v Prahe veru je o čom písať. V New Yorku jeho správy zaznamenávajú veľký ohlas. Bohužiaľ, nie je jediný, kto si to uvedomuje. Pozornosť Štátnej bezpečnosti na seba upriami správami o masívnom zatýkaní protikomunistickej opozície, detailne píše aj o komunistickom zásahu proti pražskému arcibiskupovi Jozefovi Beranovi či slovenskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Jeho ambície zúčastniť sa zasadnutia 2. kongresu Medzinárodného zväzu študentstva v Prahe sú stopnuté a všetko vyzerá, že pražská anabáza novinára, ktorému „niekto zabudol vysvetliť pravidlá" bude ukončená. Ministerstvo informácií a osvety navrhuje ministerstvu zahraničných vecí nepredĺženie Oatisovej akreditácie a to mu ústami svojho tlačového pracovníka Bedřicha Rungeho oznamuje: „Už viac nie ste persona grata.".

Oatis je z hrozby bleskového ukončenia svojej pražskej kariéry zdesený. Roztočí kolotoč diplomacie a po prihovorení sa vedenia AP priamo z New Yorku a pracovníkov americkej ambasády v Prahe sa mu darí získať aspoň predĺženie pobytu, no o akreditáciu definitívne prichádza. Kľúčovým faktom s výkričníkom je informácia, že blahosklonný ústupok v podobe predĺženia pobytu prichádza na apel zo strany Ministerstva národnej bezpečnosti. Oatis to asi ešte nevie, ale pojem "železná opona" v jeho prípade stráca symbolický význam a nadobúda význam doslovný. Je mu umožnené naďalej organizačne viesť pražskú pobočku, no dopisovať nemôže. Okolo sídla AP sa začínajú obšmietať zvláštni ľudia, ktorých tam doteraz nikto nevidel. Oatis ich stretáva aj na svojich prechádzkach Prahou, v kaviarňach a hoteloch, kde sa stretáva s američanmi pracujúcimi na veľvyslanectve. Zdanlivo sa nič nedeje a všetko je v poriadku. Aspoň tak sa to Oatisovi zdá. No kruto sa mýli.

Williama Nathana Oatisa spolu s jeho československými spolupracovníkmi zatkli v Prahe 23. apríla 1951 popoludní priamo v pražskej kancelárii AP. Prvému výsluchu ho podrobili na Krajskom riaditeľstve ŠtB v dobre známej Bartolomejskej ulici. Návrh na jeho zatnutie, schválený samotným ministrom národnej bezpečnosti Ladislavom Kopřivom je zdôvodnený tým, že sa Oatis dopustil trestných činov proti ľudovodemokratickému zriadeniu v Československu. Vyzvedačstvo bolo v návrhu konkretizované v 8 bodoch medzi ktorými možno nájsť aj to, že:

- nabádal československých zamestnancov AP k znevažovaniu Československej republiky a ako zdroj informácií im prikazoval používať správy zahraničných rozhlasových staníc. Za materiály vypracované podľa Oatisových predstáv boli jeho autori odmeňovaní poukážkami do DA-REX-u (predchodca TUZEX-u), sladkosťami a podobne.

- zabezpečoval vysielačky pre agentov zahraničných tajných služieb pôsobiacich v Prahe

- posielal spolupracovníkov overovať rôzne správy získané neoficiálnou cestou v súvislosti so zmiznutím Vladimíra Clementisa

Do kariet vyšetrovateľom hralo aj Oatisovo pôsobenie vo vojenskom spravodajstve v rokoch 1942-1945, kde mal podľa vyšetrovateľov ŠtB „postúpiť" z novinára na agenta so všetkým čo k tomu patrí. A odtiaľ je už blízko k podozreniu na spoluprácu s OSS (pred rokom 1947 predchodca CIA). Summa summarum, Oatisova minulosť hrala momentálne s jeho nepriateľmi. A tí sa činili s pracovitosťou sebe vlastnou. Príprava procesu s využitím širokého spektra psychických nátlakových prostriedkov trvala 71 dní. Počas tohto obdobia nebolo Oatisovi umožnené stretnúť sa zo zástupcom americkej ambasády, kolegami z AP, o konzultácii s právnikom ani nehovoriac. Proces prebiehal bleskovo. Na vyhlásenie rozsudku mohol Štátny súd v Prahe ťažko nájsť „vhodnejší deň". 4.júla (Deň nezávislosti) 1951 rozhodol, že William Nathan Oatis je vinný z vyzvedania štátneho tajomstva s úmyslom vyzradiť ho cudzej moci. Štátne tajomstvo cudzej moci úmyselne priamo i nepriamo vyzradil, čím spáchal trestný čin vyzvedačstva podľa § 86 odst. 1, odst. 2 písmeno a,b, Tr. zákona a odsudzuje sa k trestu odňatia slobody na 10 rokov. Jeho spolupracovníci (spolupáchatelia) dostanú od 16 do 20 rokov.

Zo záverečného slova psychicky zlomeného Oatisa predneseného pred vynesením rozsudku prechádza mráz po chrbte: „Ľutujem toho, že som sa dopustil špionáže v tejto krajine. Neurobil som to preto, že by som bol nepriateľom robotníckej triedy, ja sám som pôvodu robotníckeho, urobil som to len preto, že som počúval nesprávnych ľudí tu v Československu. Sám som si tým uškodil. Uškodil som svojim priateľom, uškodil som republike, uškodil som ceste mieru a pomáhal som ceste vojny. Opakujem ešte raz, že všetko, čo som tu urobil ľutujem, a to ľutujem hlboko. Vaše bezpečnostné orgány ma zatkli pri čine, viete všetko čo som urobil. Povedal som o tom všetko. Povedal som tu i také veci, ktoré mi možno uškodia, až túto krajinu raz opustím. Myslím však, že to bolo to najlepšie čo som mohol urobiť. Vaše bezpečnostné orgány zaobchádzali so mnou láskavo, hoci som si to nezaslúžil. Váš súd so mnou zaobchádzal spravodlivo. Viem, že som jednal nepriateľsky, chcem už navždy nechať špionáže. Som pripravený na váš rozsudok. Ďakujem vám."

William Nathan Oatis pobudol v ruzyňskom väzení takmer 2 roky. Rovnakým prekvapením ako jeho zatknutie bola aj milosť udelená po smrti J.V.Stalina a K.Gottwalda novým prezidentom Antonínom Zápotockým na základe rozhodnutia z 15.mája 1953. Dôvod? Oficiálne malo ísť o gesto potrebné k obnoveniu československo-amerických rokovaní o otvorených hospodárskych otázkach.

 

Poznámka 1: Pri písaní blogu mi ako zdroj slúžila publikácia Prípad Oatis, autor: Slavomír Michálek, vydal Ústav pamäti národa v roku 2005.

Poznámka 2: Niektoré zdroje uvádzajú dátum narodenia W.N.Oatisa 7.januára 1914

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?